Mafia.Czech-Games.net

Povídka – pokračování příběhu Mafia II

  • 1. kapitola

„Dobre, tak o čo ide?“ spýtal som sa sediac v aute, ktoré práve, ako povedal Leo, mierilo do bordelu. Pozrel som na starca, no ten prepočul moju otázku a ďalej neprítomne hľadel von z okienka, do ktorého podobne ako do ostatných častí auta narážali v rýchlom slede kvapôčky vody. Prekvapene som nadvihol obočie a pohľad upriamil na Pepeho sediaceho oproti mňa, no ten bol rovnako ticho a mračiac sa ma pozoroval. S krivo nasadeným klobúkom na hlave vyzeral tak trochu komicky, no táto kombinácia mi v danom momente smiešna absolútne neprišla.
„Hej, hej! Čo sa to sakra deje? Kam… kam berú Joea?“ vyjachtal som prekvapene zo seba a cez okienko som sa nervózne pozeral na auto, do ktorého pred niekoľkými sekundami nasadol Joe a ktoré práve odbočilo z trasy a zamierilo smerom po ceste doprava. Nechápavo som otočil hlavu a pozrel na Lea.
„Prepáč, chlapče. Joe nebol súčasťou našej dohody,“ odpovedal mi pokojne consiglieri dona Vinciho, pričom sa opäť ani len neunúval na mňa pozrieť. To však v tejto chvíli nebolo vôbec potrebné. Po chrbte mi prešiel mráz a v okamihu sa mi znovu prehnali mysľou slová, ktoré som počul a ktoré mohli značiť len jedno – ja som si svojím činom zachránil kožu tak, ako to bolo dohodnuté, no Joe v mojej dohode nebol a tak ho čakala smrť, ktorej by som sa nebyť zabitia Falconeho dočkal aj ja. Joe však bol mojím priateľom, najlepším priateľom a to potvrdil aj v observatóriu, kde stačilo raz vystreliť z revolveru, ktorým namieril na moju hlavu a získal by všetko, po čom túžil. On ma však nenechal v štichu a i keď by sa túto situáciu mohol rátať len ako splatenie dlhu, ktorý si voči mne Joe vyprodukoval vďaka množstvu problémov, do ktorých sa namočil, bol som pevne rozhodnutý o tom, že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ho zachránil.
„Prikáž vodičovi aby zastavil, hneď!“ prikázal som Leovi rozhodne, pričom to, čo sa v mojej mysli a odohrávalo, vôbec neodzrkadľovalo pokoj v hlase, akým som vyslovil príkaz. Pravú ruku som zložil k miestu v saku, kde som mal uložený Colt M1911A1.
„To nemôžem urobiť,“ povedal rovnako pokojne Leo a opäť sa ani neunúval pozrieť mi do očí, keď vyslovoval vetu, ktorou sa mi snažil zobrať nádej na záchranu Joea. „Keď si bol prijatý do rodiny, prisahal si, že bude pre teba dôležitejšou ako tvoja vlastná rodina, ako tvoji priatelia a…“
„Tak potom nemám na výber,“ prerušil som Leov prehovor a bleskovo som vytiahol z vnútornej strany saka zbraň. V tej chvíli sa o to isté pokúsil aj Pepe, preto som Colt v prvom momente po nabití nenamieril na Lea tak, ako som mal v pláne, ale práve na tohto muža, ktorého som kedysi vo väzení rešpektoval rovnako ako aj ostatných mafiánov, ktorých by som však v tomto momente bez premýšľania dokázal zastreliť v snahe zachrániť Joeovi život. Aj preto v momente, keď som namieril pištoľ na Pepeho, otriasol autom hlasný výstrel a Pepe, ktorý už držal v ruke revolver rovnakého typu, akým ma mal Joe zastreliť v observatóriu, sa mŕtvy roztiahol po dĺžke sedadla, na ktorom sedel. Auto prudko zabrzdilo a mladý šofér, ktorý doteraz neprejavil záujem o dianie v zadnej časti aute, sa otočil smerom k nám ponad sedadlo ešte stihol zodvihnúť ruku s pištoľou pred tým, ako som ho zabil výstrelom do hlavy. V tejto chvíli bol Leo jediným človekom, ktorý mi mohol zabrániť, aby som sa vydal zachrániť Joea. Namieril som preto rozhodne zbraň na muža, ktorý mi bol vo väzení ako otec a ktorý sa postavil na moju stranu aj napriek tomu, že všetci ostatní členovia mafiánskych rodín v Empire Bay ma chceli vidieť mŕtveho. A práve v tej chvíli sa na mňa Leo konečne pozrel. Z jeho tváre sa nedalo vyčítať nič, žiadna prosba o ušetrenie jeho života či niečo podobné. Napriek tomu som zneistel a to, čo som mal v pláne urobiť, sa z mojej mysle okamžite vytratilo. Tohto starca som jednoducho zabiť nedokázal.
„Prepáč Leo… asi nie som vhodný typ do rodiny,“ vysypal som zo seba, otvoril dvere a vybehol von.
Intenzita dažďa odvtedy, čo som vyšiel na voľné priestranstvo z observatória, sa vôbec neoslabila, ba naopak, pršalo ešte viac a o chvíľu som už mal sako, nohavice a topánky s ponožkami nasiaknuté vodou. Vôbec som si to však neuvedomoval a len som bežal cestou smerom k observatóriu, po ktorej na moje prekvapenie neprechádzalo žiadne auto. Netušil som, na akú vzdialenosť sme sa autom vzdialili od cesty, na ktorú zabočilo auto s Joeom. Asi po dvesto metroch behu som konečne zbadal na ľavej strane cesty odbočku, v ktorej som vďaka telefónnej búdke, ktorá mi zostala v pamäti, spoznal cestu, po ktorej vybralo tmavomodré auto Berkley Kingfisher s trojčlennou posádkou, ktorej členom bol netušiac, čo ho čaká, aj Joe. Použil som zvyšky svojich síl a ešte rýchlejšie som sa rozbehol po tejto ceste obzerajúc sa, či neuvidím auto, poprípade Joea a jeho potenciálnych vrahov. Mal som šťastie, po pár metroch sa cesta rozchádzala, pokračovala doprava pre ostatné autá a smerom doľava viedla k dvoru s garážou. Na nej som okamžite zbadal zaparkovaný Berkley Kingfisher, ktorý som hľadal. No Joea so svojimi dvoma spoločníkmi som nikde nevidel, aj keď k zlej viditeľnosti sčasti prispieval aj hustý dážď a už aj hmla, vďaka ktorým som na väčšiu vzdialenosť než dva metre nevidel poriadne nič. Rozbehol som sa preto po úzkej, prašnej ceste smerom k observtatóriu.
„Joe!“ zúfalo som zakričal dúfajúc pritom, že sa dočkám odpovede.
„Nie… nechajte ma vy… zasraní buzeranti. Vito!“ začul som známy hlas a len kúsok predo mnou. Zároveň s Joeovým napoly zúfalým, napoly nahnevaným výkrikom sa ozvali dva výstrely, po ktorých sa moje nadšenie zo zistenie, že môj najlepší priateľ ešte žije, zmenilo znovu na strach a obavy.
Pri výkriku Joea som na dve či tri sekundy zastal, no ohlušujúce výstrely ma opätovne prebrali a znovu som sa rozbehol, tentoraz už opatrnejšie, pretože som vedel, že Joe aj s dvoma mužmi sú niekde blízko predo mnou. Len pár krokov mi stačilo, k tomu, aby som sa priblížil k miestu, kde som konečne zbadal ľudí, ktorých som hľadal. Na zemi ležali dve osoby a nad nimi sa skláňal muž, ktorý mieril na jedného z ležiacich zbraňou. V prvom momente som mal problém rozoznať, ktorá z osôb je Joe. Vykročil som dopredu, no na nerovnom a dažďom značne poškodenom terénu som sa pošmykol a spadol do blata.
„Rozlúč sa so životom, bastard. Už nebudeš robiť… Čo to?“ muž prekvapene prerušil rozlúčkový prehovor venovaný Joeovi, no inak už zareagovať nestihol, pretože ho priamo do hlavy zasiahla guľka z mojej pištole. Neznámy muž na okamih akoby zamrzol vo vzduchu, potom však z výšky spadol celou svojou váhou na rozmočenú cestu, pričom blato v momente stretu mŕtveho tela so zemou vyšplechlo do všetkých strán. Chvíľu som nehybne ležal na zemi, no hneď som sa spamätal, zodvihol sa a nevšímajúc si blato kvapkajúce z môjho saka a nohavíc som bleskovo prikročil k Joeovi.
„Joe, si v poriadku?“ spýtal som sa ho prvú vetu, ktorá mi prišla na jazyk. Joe sa sťažka nadýchol, potom otvoril oči a uprel na mňa pohľad. Bol ešte v horšom stave ako včera, keď som ho zachránil, silno mu krvácala pera, no hlavné bolo, že žije.
„Skvele… tí buzeranti ma chceli zabiť, vraj…“ Joe nedokončil vetu kvôli návalu kašľa, ktorý sa mu vydral z pľúc na povrch. „…vraj som narobil… veľa problémov.“ dokončil a privrel oči, akoby sa snažil zmierniť bolesť, ktorá, usudzoval som podľa výrazu jeho tváre, musela byť neznesiteľná.
„Ale zdá sa, že si jedného z nich dostal,“ poznamenal som snažiac sa trochu odľahčiť napätú atmosféru, pričom som pomáhal Joeovi vstať.
„Nie… ten druhý idiot… chcel zastreliť mňa… ale nevyšlo mu to… v budúcom živote by sa mal naučiť lep… lepšie mieriť,“ vysvetľoval Joe s nechcenými prestávkami, počas ktorých sa znovu a znovu sťažka nadychoval. Nevyzeralo to s ním dobre a bolo jasné, že ho budem musieť čo najskôr zaviesť k doktorovi.

  • 2. kapitola

Chvíľu nám trvalo, kým sme vyšli kopcom až k ceste, keďže Joea veľmi neposlúchali nohy a tak som ho musel podpierať. Po ceste nešlo žiadne auto, našťastie však rovno pred nami bol zaparkovaný oranžový Houston Wasp s čiernou strechou. Nebolo to rýchle auto ako napríklad Smith Thunderbolt, aký by sa nám vzhľadom na Joeov zdravotný stav momentálne hodil asi viac, no bolo to jediné auto v okruhu niekoľkých metrov a ja som rozhodne nechcel strácať čas behom na neďaleké parkovisko pred observatóriom, kde sa vždy vyskytovali tie najlepšie autá. Namiesto zdĺhavého pohrávania sa s pakľúčom v zámke auto, som Coltom, ktorý som stále držal v ruke, rozbil okienko spolujazdca, otvoril si dvere a hneď na to otvoril aj dvere do zadnej časti automobilu. Pomohol som Joeovi nasadnúť, zavrel som za ním dvere a okamžite som skočil do auta, preliezol som cez sedadlo spolujazdca na sedadlo vodiča a nacvičeným trikom som naštartoval auto.
K El Grecovi, ktorý nám v podobných situáciách neraz pomohol, som sa chcel dostať čo najskôr a preto som mal plynový pedál väčšinu cesty stlačený až ku podlahe. Našťastie som však počas cesty nenatrafil na žiadnych policajtov. Jediné, čo ma znepokojilo, bol fakt, že auto, v ktorom sa hlavne mojím pričinením pred niekoľkými minútami odohral masaker, už na ceste nestálo. Až teraz som si uvedomil, že som to bolo odo mňa hlúpe nechať Lea nažive, no už sa s tým nedalo nič robiť a mňa v tejto chvíli viac zaujímalo to, či sa Joe zotaví zo zranení.
Dom El Greca bol neďaleko a tak som už čoskoro zbadal vysoký, dobre známu budovu. Brána k domu bola otvorená a tak som nemusel vychádzať z auta a otvárať ju, poprípade volať na „zasraného maliara“, ako ho pred rokmi nazval Joe, aj keď v momentálnej situácií by som jednoducho bránu rozbil autom. Každou sekundou sa totiž ešte viac vzďaľovala nádej, že Joe sa zo zranení zotaví. Auto som zaparkoval pred domom tak, ako vždy, roztvoril som dokorán dvere na auta a vrhol sa k tým, za ktorými sa nachádzala vstupná hala doktorovho domu.
„El Greco, otvorte!“ zakričal som a päsťou som začal zúrivo búchať na dvere.
„Prepánajána čo sa to tu deje?“ prekvapene sa opýtal El Greco, keď po pár sekundách konečne prišiel a otvoril dvere. V jednej ruke držal zakrvavený nôž a v druhej zdeformovanú guľku z pištole.
„Teraz na tieto reči nemám čas, doktor. Joe je zranený… leží v aute,“ snažil som sa čo najskôr oboznámiť El Greca so situáciou.
„Joea? Neboli ste tu náhodou už včera? Každopádne nemám čas, práve tu mám na starosti…“ začal vysvetľovať El Greco. V tej chvíli ma prešla trpezlivosť.
„Mňa absolútne nezaujíma, že nemáte čas. Jednoducho si nejaký sakra nájdete a to čo najskôr, inak… a kurva!“ Nahnevane som vyletel na El Greca, no v tom moju pozornosť upútalo čosi iné. Pred bránou totiž práve zastavili dve modré autá značky Quicksilver Windsor a za nimi ešte jeden čierny Lassiter Series 75 Hollywood. Zo všetkých troch áut vystúpilo niekoľko mužov. Všetci mali na sebe oblečené čierne saká a na hlave klobúky, podobne ako ja. Rozdiel bol len v tom, že na rozdiel od môjho saka boli tie ich úplne čisté a vyzerali ako úplne nové.
„Kurva fix!“ zanadával som plne si uvedomujúc chybu, ktorú som spravil tým, že som Lea nezabil. Okamžite som skočil za prednú časť auta a vytiahol samopal Thompson 1928. Aj keď som mal len jeden zásobník, keďže ostatné som minul už pri prestrelkách v observatóriu, vystrčil som sa spoza úkrytu a začal som zúrivo strieľať po nepriateľoch, ktorí sa najprv pokúsili ku mne priblížiť, no keď zbadali, že sa nemienim vzdať bez boja, ustúpili a poskrývali sa za autá. Strieľal som až dovtedy, kým mi nedošli náboje. Podarilo sa mi zabiť štyroch mužov vrátane jedného, ktorého som streľbou zo samopalu len poranil, no následne som jeho životnú púť ukončil výstrelom z Coltu 1911.
„Dobrú chuť, bastard,“ začul som a v tom momente mi k nohám dopadol odistený granát. Vďaka inštinktom, ktoré som si vypracoval hlavne vďaka bojovaniu vo vojne v zámorí, som granát bleskovo odkopol smerom k nepriateľom. Lepšie som tento odkop ani nemohol zrealizovať, granát totiž vybuchol priamo pod jedným z Quicksilverov a ten vybuchol taktiež, čo malo za následok zbavenie sa ďalších nepriateľov skrývajúcich sa za týmto autom. Okamžite som využil fakt, že nepriatelia budú po výbuchu sčasti dezorientovaný a vyslal som dva výstrely do nádrže Netušil som, koľko mafiánov tento výbuch prežilo, no len fakt, že sa mi toľkých podarilo zneškodniť, mi dodával silu. Pokúsil som sa preto taktizovať, zohol som sa úplne k zemi a zahľadel som sa popod auto na dva páry nôh, ktoré zjavne patrili posledným dvom mafiánom snažiacim sa zneškodniť ma. Zbraňou som namieril na jednu z nôh, ktoré som videl a stlačil som spúšť. V okamihu som začul výkrik. Muž, ktorého som zasiahol, spadol na zem a mne sa tak naskytla možnosť, ktorú som okamžite využil a vystrieľal celý zvyšok zásobníka, v ktorom sa nachádzali ešte tri náboje, do ležiaceho bezbranného nepriateľa. Rukou som siahol do vrecka v snahe nájsť ďalší zásobník, no na moje veľké zdesenie som nenahmatal nič. Nemal som už žiadne ďalšie náboje a v tejto chvíli som mohol Colt použiť jedine na umlátenie posledného nepriateľa.
„Do riti… čo to…?“ prekvapene som skríkol, keď sa predo mnou nečakane mihol vysoký muž. Pocítil som tupú bolesť po tom, čo som schytal tvrdý úder do tváre päsťou od protivníka.
„Tvoje posledné slová pred smrťou?“ škodoradostne utrúsil vysoký muž, ktorého vydúvajúce svaly boli zreteľné aj cez snehovo bielu košeľu a čierne sako, ktoré, pravdepodobne vďaka menšiemu, mnou spôsobenému ohňostroju, bolo zašpinené od prachu a sadzí.
Muž na mňa namieril zbraň a ukazovák pomaly premiestnil na spúšť. Nemal som šancu prežiť, nepriateľ mal zbraň a ani ten najrýchlejší a najúčinnejší chvat by mi v tejto chvíli nepomohol, pretože som ležal na zemi a nemal som čas spraviť žiadny pohyb. Zavrel som preto oči zmierujúc sa s prichádzajúcou smrťou.
Okolím zahrmel výstrel. Na moje obrovské prekvapenie som však stále dýchal a chvíľu som nechápal, ako bolo možné, že som prežil. Až potom, čo muž, ktorý sa ma snažil zabiť, spadol na zem nejaviac žiadne známky života a za ním som zbadal Joea, jednou rukou opretého o kapotu auta a druhou rukou stískajúceho obľúbený revolver policajtov Smith & Wesson Model 38, som všetko pochopil.
„Dobrú noc, ty zasraný skurvysyn,“ zamrmlal Joe a ešte raz, akoby pre istotu, strelil mužovi roztiahnutému v blate na zemi do hlavy.
„Ďakujem… ďakujem Joe,“ vyjachtal som ešte stále neveriac, že som zostal nažive. Joe nereagoval, iba sa pousmial, no v momente zvraštil čelo, pustil malý revolver na zem a aj druhou rukou sa oprel o kapotu auta. Rýchlo som sa preto zodvihol a podoprel ho.
Našu pozornosť upútal vrzgot dverí domu, v ktorých sa po niekoľkých sekundách odvtedy, čo mi Joe zachránil život, zjavil El Greco s tým istým krvavým nožom v ruke, ako predtým.
Už… už je po všetkom?“ opatrne sa spýtal. Miesto odpovede som rýchlo zo zeme zodvihol Colt, z ktorého takmer vyšla guľka a usmrtila ma a namieril som ho na El Greca.
„Nie, ešte nie je koniec. Pomôžete môjmu priateľovi. Ale nie tu, každú chvíľu sa môžu objaviť ďalší. Vlezte do auta, ihneď!“ rozkázal som mu.
„Po-počkajte, len si zoberiem kufrík s pomôckami,“ vykoktal El Greco, ktorého zjavne presvedčila zbraň mieriaca naňho. Zmizol vo vnútri, kam som ho nasledoval. El Greco zobral z prvej izby naľavo v jeho dome objemnú, ošúchanú cestovnú tašku. Vyšli sme von, kde nás čakal Joe opretý o auto. Najprv sme pomohli Joeovi znovu nasadnúť do auta a až potom sme dali tašku do kufra, na ktorom boli stopy po guľkách.
„Viete o nejakom bezpečnom mieste, kde by ste mohli Joea ošetriť?“ spýtal som sa El Greca.
„Áno, mám jeden byt v meste, o ktorom nikto nevie,“ dostala sa mi odpoveď. „Budem vás navigovať.“
Sadol som do auta a El Greco si sadol vedľa mňa na miesto spolujazdca. Po príjazdovej cestičke k domu som vyšiel na cestu, pričom som o vrak jedného z áut, ktoré som zničil, oškrabal lak z dverí nášho dočasného dopravného prostriedku a vybral som sa po známej ceste v tvare písmena U.

Pokud získá povídka kladné ohlasy, autor v ní bude pokračovat…

Autor: Dávid R.